Tri hrnce na sporáku a práve som zapla trúbu, keď zazvonil telefón.
"Zlatko, prídem neskôr, som na vianočnom poháriku s Petrom."
"Dobre, ja pre teba teraz vyváram, aspoň mi tu nezavadziaš, aj tak by som nemala čas sa ti venovať."
To je u nás úplne bežný rozhovor. Kuchyňu máme malú, ja tam pobehujem ako tornádo, robím päť vecí naraz a on, keď sa pripletie a potom sa rozbehne na vozíku, že mi uhne, kľudne by som si zatiaľ mohla dať cigaretovú pauzu.
Až keď som zložila, spomenula som si na to najdôležitejšie. Zdvihol hneď po prvom zvonení.
"Hovoril si - Peter?"
"Jasne!"
"Peter a Sonja?"
"Áno."
"A ste dole?"
"Dole majú zavreté, sme pri chovprodukte. Prídeš za nami?"
"Hej, ale iba na chvíľu."
"Čo ti objednám?"
"To, čo piješ ty. Hneď som tam."
Zhodila som zásteru, povypínala všetko zapnuté a utekala za nimi. Doma nie je nič, čo by nepočkalo, ale Petrovi som priniesla zo Slovenska borovičku a slovenské klobásky, chcela som mu urobiť radosť čo najskôr. Je to manželov kamarát, ja k nemu chodím iba raz do týždňa upratať a presvetliť mu život. Vzala som si ho za vlastný projekt. Naposledy dokonca prepol telku z relácie o vraždách na reláciu o varení, keď som ho napomenula...A zrazu sa zmenil výraz jeho tváre aj obsah rozhovoru.
Potešilo ma už len to, že Ch. (manžel) sa s ním vôbec stretol. V poslednom čase sa mu vyhýbal. Ževraj je moc negatívny. Tak som to musela vysvetliť aj môjmu milému. Nejde o to, otočiť sa niekomu chrbtom, keď pozerá smerom dolu. Keď je to naozaj kamarát a mení sa ti pred očami na mizantropa, môžme mu predsa nejako pomôcť. Určite to nerobí naschvál. A keď áno, tak sa to dá stále zmeniť. Nič nie je definitívne. A pripomenula som mu ešte jeho samého, kým sa mi podarilo na ňom zapracovať. A počúvol ma, to ma vážne potešilo.
Peter tam sedel výnimočne spokojne, všimla som si, že nevyzerá tak ošarpano, ako som bola zvyknutá posledné dni. Čerstvo oholený, vlasy upravené, pekne oblečený...Sálala z neho mierna elegancia a dokonca sa usmieval. Podala som mu tašku s mojím darčekom a jemu zažiarili oči. On zastáva názor, že nikto ti nedá niečo len tak. Ja zastávam názor, že dať hocičo hocikomu "LEN TAK" je to najkrajšie, čo môžeš urobiť pre druhých aj pre seba. A potom všetkým tvrdím, že som iba egoista, pretože mi ide IBA o môj vlastný dobrý pocit. A Peter sa rozhovoril, dokonca vtipkoval!
Po druhom malom pive som ich opustila a Ch. prišiel domov ako vždy, dosť neskoro. Ale prvé čo mi oznámil, bolo, že Peter mal slzy v očiach, ako sa tešil. Za to, že som naňho myslela. A to bola odmena pre mňa. Čo by som ho nestiahla do svojho sveta, keď na to mám. Pomaly sa začínam zamýšľať, či práve toto nie je mojou životnou úlohou...Konkretizovať teraz nebudem, nemám na to čas - idem potešiť Matildu.
Komentáre