Včera som bola zas u Petra...
Už cez dvere som počula, že Sonja kričí. Sonja je Petrova 82 ročná mama. Našla doma borovičku, čo som mu priniesla na vianoce a naliala si pohárik. Motkala sa po byte v jednej topánke a kričala, že si ľahnúť nepôjde, že jej nič nie je. Povedala som Petrovi:
"Čo ti šiši? To nemôžeš robiť! Nesprávaj sa k nej ako k neposlušnému decku a nerozprávaj s ňou ako so seberovnou. Tie časy skončili. A alkohol schovaj tiež, prosím ťa, nechcem sa cítiť, akoby som bola na vine ja."
Bolo mi ho ľúto. Vždy je ťažké sa zmieriť so stratou niekoho blízkeho, no horšie je, keď sa ten niekto stráca postupne priamo vám pred očami...A Peter sa búri.
"Do svojich 75 rokov jazdila na aute a nevypila ani kvapku alkoholu. Potom raz uprostred dopravnej premávky zastavila a povedala - Mňa už nebaví jazdiť. Ľudia za nami trúbili, ale jej akoby preplo. Ja som si to jednoducho nechcel pripustiť."
Potom prišla Sonja. Sadla si k stolu a prezerala si časopis otočený hore nohami. Peter si bezradne rozstrapatil hniezdo na hlave.
"Sonja, choď si prosím ťa na hodinku zdriemnuť."
Búrila sa ako malé dieťa, zase začala kričať... Vstala som a išla do jej izby, ona ako zmagnetizovaná za mnou.
Tam som ju chytila za ruku a spykleneckým tónom jej povedala, že musí mať s Petrom trpezlivosť, veď je to iba chlap. A že my ženské potrebujeme viac priestoru samy pre seba a čo by na to povedala, keby sme sa v pondelok poobede stretli a zašli niekam na kávu, len tak nezáväzne pokecať...
A je to. Veľmi dlho som premýšľala, či si ju vezmem na starosť alebo nie. Ale teraz som videla, že v tejto rodine sa schyľuje k tragédii. Nechcem, aby nakoniec Peter skončil na psychiatrii alebo za mrežami. Sonja sa ukľudnila a povedala, že si bude ešte chvíľu čítať. Po čase zaspala.
A tak mám novú zverenkyňu...Neviem, čo tých starých ľudí na mne priťahuje...fakt ma to fascinuje.
Komentáre
starkí, či už cudzí