PONDELOK 12.1.2009
Zazvonil telefón a ja som sa vytešená rozbehla do kúpeľne rýchlo niečo porobiť. Samozrejme som načúvala.
"Ahoj Pauli, milé že voláš...mám tu moju Zuzanu...už je to vybavené s načúvacím prístrojom, Zuzana tam pôjde so mnou...viem, že to stojí peniaze...veď mi priniesla teraz formuláre, už to vyplním..." asi tak.
Pribehla som s handrou v ruke, upútala mávaním rukami jej pozornosť a naznačila jej, že ho chcem k telefónu. Ona si ten strašný strojček pri telefonovaní vyberá, tak som si zvykla ukazovať.
Dala mi ho, pekne som sa predstavila a vysvetlila mu, že všetko vypíšeme, že sa mi ju podarilo prehovoriť a priniesla som formuláre na prídavky...viem, že už ju do toho celá rodina dlho tlačí...viem, že je tvrdohlavá, a áno, samozrejme, že má na to nárok...áno, všetci sú takí, že čakajú do poslednej chvíle, keď už je neskoro...potom mi vyletelo, že môj muž robí na ministerstve sociálnych vecí, tak to môže urýchliť...to len aby som ho ukľudnila, aj keď ma maršál zase zabije, že vyzrádzam...potom Matilda zahlásila, že:
"To je celý Pauli, on je furt taký komplikovaný." a ja som sa mu na tú hlášku začala netaktne smiať do telefónu.
Hneď na to som mu prezradila svoje celé meno, lebo sa pýtal a aj som hláskovala, nech si všimne to "H" a on to opakoval, akoby si zapisoval. Potom som rozmýšľala, kde asi robí on, keď si to zapisuje a z ktorých možných strán si ma preverí asi. No čo už.
A keď sme sa naobedovali, už bol čas odchodu a mňa napadlo, že sme sa do tých papierov ani nepozreli. Cítila som sa previnilo, lebo teraz po telefonáte s Paulim som prišla na to, že ja som tu tá jediná zodpovedná. Lebo som jediná, ktorej sa ju podarilo prehovoriť...Teda aspoň doteraz.
Komentáre