SVET PODĽA KRETKY

8.1.2009

Matilda mi dávala inštrukcie, čo treba nakúpiť a keď prišla k čistiacim tabletkám na protézu, zrazu si na niečo spomenula.

"Neuverí, čo sa mi stalo!"

"Čo také?" spýtala som sa automaticky, skôr sama pre seba. Ona sa už zo zvyku nesnaží počuť, keď nepozerá priamo na mňa.

"To si musí vedieť predstaviť, Zuzana! Vybrala som si protézu, že ju dám v kúpeľni do pohárika a keď som tam prišla, zistila som, že ju nemám..." dramatická pauza.

Dobre, skúsila som si to teda predstaviť - v tom jej malom byte má do kúpeľne odvšadiaľ maximálne 5 krokov...no, z kuchynky 10. Stála alebo sedela pri stole asi, keď ju to napadlo. Vstala, zobrala vozík...aha! Preleteli mi oči k vozíku. Buď budú zuby tam, zamotané v tých jej pelerínach, čo má vždy po ruke, alebo na jednom zo stolíkov. Zatiľ som jej našla všetko, čo sa kedy znenazdajky vyparilo. Kto pracuje so starými ľuďmi, mal by mať najmenej diplom z taktického hľadania.

"No a tak som začala rozmýšľať..." pokračovala Matilda. Všimla som si, že má zuby v puse, čiže to bude "IBA" príbeh. Trošku ma to sklamalo, teší ma, keď som pri každom náleze vychválená až do neba.

"A kde ste ju našli?" spýtala som sa nedočkavo.

"Veď počká, poviem to celé. No a zrazu som protézu nemala v ruke. Veľmi som sa preľakla a rozmýšľala, kde môže byť. Všade som hľadala a keď som ju nenašla, už ma aj napadlo, či mi nespadla do záchoda. Vie, záchod je hneď vedľa umývadla, môže sa stať aj také. A ako by som ju tam našla s mojimi očami? A hneď som si začala robiť starosti, že budem musieť ísť k zubárovi. Tam sa treba objednať a všetko to tak dlho trvá..." ďalšia dramatická pauza.

"No a vie, kde som ju nakoniec našla? Sadla som si k stolu, už som bola unavená z toľkého hľadania a bola som veľmi nešťastná, veď si ma vie predstaviť - bez zubov nemôžem ani jesť. A vtedy mi padla do oka tá škatuľka, čo som sa do nej rozhodla ukladať môj sluchový aparát, aby som ho nemusela hľadať. Tak som ju otvorila a bola TAM!" výťazoslávne dokončila rozprávanie a s očakávaním pozrela na mňa.

Pokrútila som hlavou. Ach, tá nešťastná škatuľka, s tou bude tiež veľa srandy. Je maličká a šedobéžová, takmer ju nevidno. Keby bola väčšia, tak v nej odteraz môžeme hľadať úplne všetko. A k tomu ešte výraznej farby, aby sa zase ľahšie hľadala škatuľka.

"Ach, Zuzana, je to ťažké byť stará!" vzdychla si.

Keby lepšie počula, tak jej porozprávam o tom, že ja stará nie som, a predsa občas vkladám špinavé ponožky do chladničky, zvyšnú kávu vylievam do smetiaku miesto do umývadla, prezváňam sa z domáceho telefónu, aby som našla mobil, a hľadám kľúče držiac ich pritom v ruke...