SVET PODĽA KRETKY

Už asi pred mesiacom mi dala kľúčik od bytu. Tak som si otvorila, dvakrát za sebou zahučala - Dobrý deň, vyzliekla sa, prezula sa, odložila tašky...a našla Matildu zastrčenú v kuchynskom kútiku aj s vozíkom pri kávovare.

"Dobrý deň!"

Nič...

"Vy zase nemáte strojček, čo?" to len tak kontrolne.

Nič...

Poklepala som ju opatrne po ramene, nech nechytí infarkt.

"Juj!" chytila sa Matilda za srdce, "Už prišla!"

Usmiala som sa.

"Všetko som pripravila, len neviem nájsť tú šnúru."

"Tu je." ukázala som jej šnúru.

"To nie je ona, tá je od mikrovlnky."

"Máte to v predlžovačke všetko." márna snaha, Matilda sa iba usmievala. Taký ten úsmev, že - Dúfam, že si nevšimne, že ju nepočujem...

Usmiala som sa tiež a naznačila jej, nech ma k tomu pustí. Matilda sa odšuchotala do izby hľadať strojček. Rýchlo som zapla kávovar a išla jej pomôcť.

No a vtedy sa rozhovorila. Úplne zabudla na strojček a začala ma zasypávať zážitkami a dojmami z kúpeľov. Všimla som si, že si našla novú hlášku - "Vo veľkom celku." Takže z toho bolo, že ju bolí to a to, ale vo veľkom celku sa cíti lepšie...že v hoteli bolo veľa nedostatkov, ale vo veľkom celku tam bolo nakoniec dobre...že sa hovorí, že keď sa človek dožije vysokého veku, je to požehnanie, ale vo veľkom celku to taká sranda zas nie je...

Prepracovali sme sa cez raňajky, medzitým som našla ten jej sluchový aparát, schovaný v škatuľke za lampou - to aby ho vedela lepšie nájsť a nepovaľoval sa len tak ledabolo kde-tu po byte...a začala som vysávať.

Vysávanie Matilde nikdy nevadilo. Je jedno, že jej to dosť nahlas oznámim a názorne ukážem, že zapínam vysávač, ona rozpráva ďalej. A tak som sa dozvedela čo to o jej rodine a priateľkách zase, trošku vojnovej histórie, opakovanie dojmov z pobytu v kúpeľoch, aké je to všetko ťažké, keď je už stará a nič nevládze...a potom jej zazvonil telefón.

Využila som to a utekala do kúpeľne urobiť poriadok. Ako všetky moje "staršie dámy", aj Matilda si vypracovala sieť kamarátiek na telefóne. V každom prípade som mala minimálne 10 minút. Z kúpeľne som zase počúvala celý jej príbeh podkreslený veľkým celkom a že je tu "moja Zuzana", tak nemôžem dlho hovoriť... Stihla som to!

Na obed sme mali rezne so zemiakovým šalátom. Prehovárala ma, že to mäso nie je až také tvrdé, ale že šalát je zato výborný.

Medzitým nejaká tá hláška: "Musím sa prezliecť, toto je mi nesympatické."

Spomenula som si, že na začiatku potrebovala niekoho, kto jej raz do týždňa príde pomôcť upratať. A postupne mi na upratovanie nezostáva takmer žiaden čas, je tu posedenie pri raňajkách a pri obede a medzitým rozhovory. Občas sa mi podarí od nej odísť, keď má telefón alebo si na chvíľu schrupne.

A keď som odchádzala, chytila ma za obe ruky, držala ako kliešť, hľadela na mňa takým tým psím oddaným pohľadom, slzy na krajíčku a "vyznala mi lásku", aká je šťastná, že ma má a že by ma chcela rozmaznávať a rada by mi niečo darovala...ach...

V stredu večer jej zavolám a vymyslíme, čo chceme na obed. Už si bez nej život neviem ani predstaviť, aj keď viem, že každú chvíľu môže odísť...